Tento živočích je tak málo známy, že ani nemá oficiálny slovenský názov. Latinsky sa nazýva Steatornis Caripensis, anglicky oil Bird a v španielčine sa označuje ako Guácharo. My ho budeme nazývať „Guačaro Jaskynný“.
Video: Zviera, ktoré nepoznáte - lietajúca veľryba s ktorou sa dá svietiť
Zdá sa Vám nadpis článku úplne uletený ? Čítajte ďalej, dozviete sa rozlúštenie. Guačaro je totiž vták a nie hocijaký. Orientuje sa ako netopier a v prípade núdze by vám poslúžil aj ako lampička.
Guačaro jaskynný /niekde uvádzaný aj ako Gvačaro jaskynný / je natoľko zvláštnym zvieraťom, že má svoju vlastnú čeľaď Guačarovitých, obsahujúcu len jediný druh.
Juhoameričania ho poznajú predovšetkým pod označením lietajúca veľryba, alebo olejový vták. Toto označenie dostal vďaka tuku, ktorý bol rovnako cenený, ak nie hodnotnejší, ako veľrybí tuk, používaný tiež k svieteniu a vareniu.
Uprostred venezuelského mesta Caripe má tento vták dokonca veľký pamätník.
Guačaro žije v jaskyniach na území južnej Ameriky. Podobne ako netopier cez deň spí a na noc vychádza von. Pri hľadaní potravy často prekonáva aj značne veľké vzdialenosti. Živí sa výhradne plodmi. Pri ich hľadaní sa ako jeden z mála vtákov orientuje pomocou echolokácie. Pre jeho výskyt je nevyhnutné tropické pásmo. Potrebuje totiž celoročný prísun ovocia, ktorým kŕmi svojich potomkov, čo je u vtákov tiež pomerne neobvyklé.
Pozri si aj:
Praveké stolové hory vo Venezuele 
Echolokácia je jav, pri ktorom sa vysielaný zvuk od predmetu odrazí späť do miesta vysielania, kde je spätne zachytený. Z celkového času, ktorý uplynie od okamžiku vyslania zvukovej vlny do okamžiku spätného príjmu odrazenej vlny (ozveny alebo echa), sa dá vypočítať vzdialenosť alokovaného predmetu. Tento princíp využívajú niektoré špecializované elektronické prístroje, napríklad sonary. Echolokácia bola spoľahlivo dokázaná aj u netopierov, ktorí používajú svoj biologický telesný sonar pri vyhľadávaní potravy, pri komunikácii s okolím, či pri orientácii v priestore.
Guačaro dorastá až do 49 centimetrov, rozpätie jeho krídiel je 95 centimetrov a má výrazne krátke nohy. Vďaka tomu vyzerá ako silno obézny. Dlhé krídla mu umožňujú dobre manévrovať v malom priestore a ich špecifický tvar dokáže tiež výrazne spomaľovať let, keď je to potrebné. Guačaro dokáže zo všetkých vtákov najlepšie využívať zbytky svetla, ktoré dopadajú do jeho oka. Tieto vlastnosti mu poskytujú možnosť obratného pohybu v noci, a to dokonca aj v úplne temnej jaskyni. Obýva juhoamerické jaskyne vo veľkých kolóniách. Aktívny je predovšetkým v noci, keď sa vydáva na zber olejnatých plodov a semien. Rádius jeho doletu je pritom až 120 kilometrov!
Kedysi boli jeho populácie obrovské a v kolóniách sa vyskytovali desiatky tisíc vtákov. Potom ale prišiel človek na to, že mláďatá majú v sebe obrovské množstvo tuku, ktorý je vhodný nielen k svieteniu a vareniu, ale poslúži aj ako výborné mazivo pre stroje.
Mláďatá cenené zlatom
Dospelý jedinec má hmotnosť okolo 400 gramov, ale jeho mláďa až 600 gramov. Dospelý vtáci svoje mláďatá totiž napchávajú veľkým množstvom palmových plodov, ktoré obsahujú olej. Tomu pravdepodobne odpovedá aj anglický názov Guačara – oil Bird, teda olejový vták. Vďaka spôsobu obživy sa mláďatá nafukujú do veľkosti balónov a pokiaľ nezačnú lietať, trávia svoje dospievanie prakticky bez pohybu. Práve v tomto vývojovom štádiu boli guačarovia najcennejší a do ich kolónií vždy vyrukovali celé zástupy lovcov, ktorí ich hromadne lovili.
Olejom získaným z guačarov sa svietilo kedysi vo väčšine juhoamerických domácností. Ich olej sa používal dokonca aj na verejné osvetlenie miest.
V minulosti boli tieto mláďatá domorodcami vyberané z hniezd a tepelne spracované, lebo poskytovali výdatný zdroj oleja. Tiež vraj bolo možné tučné mláďa nabodnúť na tyč a bez ďalšej úpravy použiť ako horiacu pochodeň.
Od masového lovenia zachránila mláďatá až moderná chémia. Ich tuk totiž nahradili syntetické a rastlinné oleje.
